Mám šesťročného syna as jeho otcom zvláštny vzťah nevzťah. Keď bol malému rok, tak sem odišla, neboli sme pre neho dôležité, boli to kamaráti v krčme a vždy si našiel dôvod prečo tam oprávnene ide. Myslela som, že si to uvedomí. Takže na to vlastne čakám 5 rokov. Každý máme svoju domácnosť, u neho syn je, keď sem v práci, a on si stojí za tým, že sme fungujúca rodina, ale pritom to funguje len že stráži syna, keď sem v práci. Nič medzi nami nie je, čas s nami ide stráviť až keď mu napríklad počas dňa ostane pár minút, pretože musí všetko stíhať, aby bol na čas na pive. Keď sa ho spýtam čo my dvaja, tak jeho odpoveď znie len neviem a tejto téme sa vyhýba s tým, že väčšinou napadne ma, že ma niekto maže med okolo pusy.
Nech sa snažím ako sa snažím, nejde s tým o tom hovoriť. Ako z toho vôbec von? Cítim sa menejcenná a sama. Tak ako som predtým mala veľa chuti do života, už ju bohužiaľ nemám. Každodenná osamelosť a jeho správanie ma totálne ubíja, na druhú stranu vlastne ani ale netuším, ako z tohto začarovaného kruhu von. Mám si s ním o tom skúšať hovoriť znova a znova? Mám si dávať plané nádeje, alebo už sa to nikdy nezmení? Myslela som si, že keď sú dvaja ľudia spolu, mali by mať aspoň nejaký čas na seba vzájomne.
Takto mi príde, že z tohto vzťahu nemám vôbec nič. Aj keď som vo vzťahu a mám priateľa, cítim sa strašne sama a opustená. Samozrejme, že potom mám depresie a už neviem, kadiaľ kam. A všetko to na mňa postupne dolieha, valí sa to na mňa zo všetkých strán a ja už neviem, čo s tým. Vždy som bola naivná, až teraz posledné dni mi otvorili oči. Uvedomila som si, že takto žiť nechcem. Akurát by som sa viac a viac trápila. Nechcem už samú seba zrážať na kolená. Chcem mať normálneho partnera, ktorý ma bude milovať a bude schopný si na mňa urobiť aspoň trochu času. A ktorý ma tiež ocenia.